Keď sa zamyslíme nad tým, ako a čím vlastne ľudia merali vzdialenosti a následne vytvárali mapy, je veľmi zaujímavé.

Už v dávnej minulosti si vedeli vymeriavať pozemky. Nevedeli si spočítať ich dĺžku, a preto používali úplne iné metódy. Svoj príbytky si vymeriavali pomocou jednoduchých primitívnych nástrojov. Kusom špagátu si „odmerali“ rovnakú dĺžku pozemku, akú mal aj sused. Neskôr zhotovili prvý primitívny drevený meter. Ním už merali aj kusy látky na výrobu odevov.

 

V geodézii sa na meranie vzdialeností využívali aj už spomínané špagáty, koly, klince, reťaze a iné dostupné predmety.

Müller, ktorý v roku 1709 vytvoril na svoju dobu moderné a dlho neprekonané mapové dielo, využíval špecifickú metódu na meranie vzdialeností. Vzdialenosti meral počítaním otáčok kolesa na voze, ktorého smer kontroloval kompasom.

To, čo vymyslel náš slovenský, významný kartograf Samuel Mikovíni, sa považuje za veľmi významný krok v kartografii.

Vypracoval novú metódu merania tzv. astronomicko-geometrickú a hydrografickú. Používal ich pri tvorbe máp, ktoré presnosťou významne presahovali do tej doby zhotovované mapy.

 

Presnejší spôsob merania vzdialeností a dokonca uhlov medzi nimi bolo už formou tzv. teodolitu. Prístroj, ku ktorému boli potrební 3 zememerači. Teodolity v súčasnosti nahradili nivelačné meracie prístroje, ktoré sú určené najmä na vymeriavanie pozemkov, či pri stavaní budov.