Československo začalo od zariaďovania miestností. Ani to pero ešte na stoloch nemali, keď prvýkrát vznikol nový štát. No pri vzniku Československého vojenského zeměpisného ústavu kartografi neboli začiatočníkmi. Z Prahy sa pracoviská rozšírili aj na Slovensko a nebolo náhodou, že si za svoj domov vybrali Harmanec. Hoci to znamenalo aj občas naháňať dievčatá za kresličky a priúčať drevorubačov grafickému remeslu.

Bombardovanie donútilo budovu presťahovať sa a Harmanec sa zdal najlepšou voľbou. Nebolo to po prvýkrát. Už pred vojnou sa ústav plánoval presunúť z podobne bombardovanej Prahy. Začali si v Harmanci pripravovať priestory, no pre Mníchovskú dohodu, ktorá nás o územie pripravila, museli nechať rozostavané priestory opustené. Až v roku 1948 sa Vojenský kartografický ústav presunul a československá vojenská topografia a kartografia pretrvala.

Foto: Bombardovanie Bratislavy v 1944

Z Prahy nie všetci pracovníci odchádzali dobrovoľne. Niektorí odmietali Prahu opustiť, dokým im to nebolo nariadené od generála Ludvíka Svobodu.

„Z Prahy sem boli postupne premiestňované jednotlivé pracoviská, ich technické vybavenie aj personálne obsadenie. Pod vedením svojho prvého veliteľa majora Jána Kováča začal slovenský ústav plniť jednu z prvých väčších úloh.“ rozpráva kniha Príbeh kartografie na Slovensku.

Znelo by to ako začiatok novej etapy slovenskej kartografie, keby už po polroku neboli práce pozastavené. Ústav nedokázal hneď od začiatku tvoriť v potrebnej kvalite. Bez prípravy a s nedostatkom kresličov sa kvalita udržiava len ťažko, hoci nová mapa štátu mala vzniknúť z nových leteckých fotografií.

Pôvodné dôvody pre sťahovanie práve do tejto časti krajiny predstavovala energia, voda a papier z neďalekých papierní. Iróniou preto bolo, že jedným z prvých problémov bolo nielen nedostatok skúseností a materiálu, ale aj zlá kvalita vody s vysokým obsahom minerálnych solí a vápna.

No cez všetko sa z pamätí zamestnancov z Príbehu kartografie dozvedáme o kapitánovi Bedřichovi Zouluovi, ktorý do postavenia ústavu dal srdce aj dušu:

„Okrem stavebných prác sa staral aj o to, aby sa nové priestory zaplnili potrebným vybavením. S neúnavným odhodlaním sa snažil získať nových pracovníkov. Do grafického povolania zaúčal bývalých drevorubačov. Cestoval po horských dedinách v blízkom i vzdialenejšom okolí a hľadal mladé dievčatá, z ktorých by sa mohli stať kresličky v kartoreprodukcií, pričom musel neraz presviedčať ich matky, aby svoje dcéry pustili medzi vojakov.“

Situáciu napokon vyriešila reorganizácia v roku 1951. Z VZÚ sa stali tri ústavy s osobitnými povinnosťami voči slovenskej kartografií. Posádka z Banskej Bystrice mala svoje miesto v topografickej službe Československej armády. Tvorili topografické a reliéfne mapy a vojenské tlačoviny.