Na prvý pohľad vyzerajú podobne. Obe techniky využívajú drevo, obe patria medzi najstaršie grafické metódy a obe zohrali významnú úlohu pri tlači máp, kníh aj obrazov. No hoci vyzerajú podobne, existuje medzi nimi zásadný rozdiel. A to ako technologický, tak aj výtvarný. V priebehu storočí sa obe techniky uplatnili pri šírení geografických poznatkov, ilustrácií i umeleckých diel, pričom každá z nich ponúkala odlišné možnosti spracovania detailov a tlače.
Drevorez – najstarší spôsob tlače obrázkov
Predstavte si drevenú dosku, do ktorej majster vyreže všetko, čo sa nemá vytlačiť. To, čo zostane vystúpené nad povrch, sa natrie farbou a otlačí na papier. Tak vzniká drevorez – najstaršia grafická technika tlače z výšky. Používala sa už v stredoveku a patrí medzi najstaršie spôsoby rozmnožovania obrazov.
Pri drevoreze sa zvyčajne pracuje s doskou rezanou pozdĺž vlákien dreva. Umelec používa nože a dlátka, ktoré umožňujú vytvárať výrazné línie a kontrasty. Výsledkom bývajú silné obrysy, dekoratívny charakter a často aj viditeľná kresba dreva.
Medzi najznámejších majstrov drevorezu patril Albrecht Dürer. Jeho slávny cyklus Apokalypsa z konca 15. storočia dokazuje, že aj drevorez dokázal dosiahnuť mimoriadnu umeleckú úroveň.
Apokalypsa, Albrecht Dürer, drevorez, 1498, zdroj: Wikimedia Commons
Drevoryt – revolúcia v detailoch
Koncom 18. storočia prišiel anglický grafik Thomas Bewick s novým prístupom. Namiesto rezania pozdĺž vlákien začal používať priečny rez tvrdého dreva – najčastejšie krušpánu (buxus). Do takéhoto povrchu sa nerylo nožom, či dlátom, ale rydlom podobným tomu, aké používali rytci do kovu.
Tak vznikol drevoryt.
Tvrdý materiál umožnil vytvárať mimoriadne jemné línie, husté šrafovanie a bohaté tonálne prechody. Vzhľadom a bohatstvom detailov sa drevoryty často približovali kvalite medirytín a neskôr aj oceľorytín, ktoré patrili medzi najvýznamnejšie techniky tlače máp od 16. do 19. storočia.
Práve preto sa drevoryt stal v 19. storočí obľúbenou technikou ilustrátorov novín, encyklopédií a cestopisov. V časoch pred fotografiou umožňoval tlačiť obrázky s dovtedy nevídaným množstvom detailov.
Národná galéria, Edinburg, C. Sheeres, drevoryt, 1857, zdroj: Wikimedia Commons
Ako ich rozlíšiť?
Ak by ste držali v rukách starú tlač alebo mapu, pomôže vám jednoduché pravidlo:
Drevorez
- výraznejšie a hrubšie línie,
- silný kontrast čiernej a bielej,
- niekedy viditeľná štruktúra dreva,
- dekoratívny a „ručný“ vzhľad.
Drevoryt
- veľmi jemné línie,
- husté šrafovanie,
- množstvo detailov,
- takmer fotografický dojem pri pohľade z diaľky.
A čo mapy?
Pre historickú kartografiu boli obe techniky mimoriadne dôležité.
V 16. storočí sa mnohé mapy tlačili práve drevorezom. Technika bola relatívne lacná a umožňovala vytlačiť veľké množstvo kópií. Mnohé rané mapy miest, krajín či vojenských udalostí vznikali práve týmto spôsobom.
Káhira – detail, Sebastian Münster, Cosmogprahia, drevorez, 1574, zdroj: UVic
S rastúcimi nárokmi na presnosť však kartografi postupne prechádzali na jemnejšie techniky. V 19. storočí sa pri ilustráciách geografických diel a cestopisov presadil drevoryt, ktorý dokázal zachytiť reliéf krajiny, architektúru či prírodné scenérie s obdivuhodnou presnosťou.
Jeden materiál, dva svety
Hoci ich delí len niekoľko písmen, drevorez a drevoryt predstavujú dva odlišné prístupy k práci s drevom. Drevorez je starší, odvážnejší a expresívnejší. Drevoryt je mladší, technicky náročnejší a mimoriadne detailný.
Obe techniky však spája jedna vec – po stáročia pomáhali ľuďom spoznávať svet. Vďaka nim sa šírili obrazy, knihy aj mapy, ktoré nám dnes umožňujú nahliadnuť do minulosti a vidieť krajinu očami našich predkov.
Alexandra Damerdjioui