Zem je takmer guľaté teleso. Najvyššie pohoria aj plošne najrozsiahlejšie nížiny sú svojim vertikálnym i horizontálnym rozsahom len nepatrnými útvarmi z pohľadu skutočných rozmerov zemského telesa.
Mount Everest (8 848 m n.m.) by bol na guli s polomerom 75 cm predstavujúcej zmenšený obraz Zeme znázornený výškou 1 mm. Ak by sme do porovnania pridali Mariánsku priekopu (-11 034 m), tak by ich výškový rozdiel predstavoval dĺžku o málo väčšiu ako 2 mm.
Vzhľadom na skutočnosť, že tri štvrtiny Zeme tvoria oceány a moria, tvar Zeme najlepšie charakterizujú hladinové plochy. Najpresnejšie vystihuje jeho tvar geoid.
Geoid si možno predstaviť ako teleso, ktoré by vzniklo v prípade, keby na povrchu Zeme nebol žiaden reliéf (pohoria, doliny) a celý by bol pokrytý iba oceánom.
Za základnú hladinovú plochu považujeme strednú nadmorskú výšku hladiny mora, čiže pokojnú a ustálenú hladinovú plochu.
Malú deformáciu (sploštenie v oblasti pólov) guľatého tvaru Zeme spôsobila odstredivá sila zemskej rotácie. Sploštenie však nie je veľké. Predstavuje 42,77 km rozdielu medzi rovníkovým priemerom (12 756,284 km) a polárnym.
Obrázok nižšie znázorňuje vzťah medzi skutočným zemským povrchom (pevnina 4, oceán 1) geoidom (5)-nepravidelným, ale najlepšie tvar Zeme vystihujúcim telesom a referenčným elipsoidom (2)-matematicky definovateľným priestorovým telesom. Povrch geoidu je v každom svojom bode kolmý na smer zemskej gravitácie (3), čo je na obrázku znázornené kolmicami (3).
Sféroid
Geoid je fyzikálna plocha, nepoužiteľná ako výpočtová plocha pre geodetické účely. Preto sa nahrádza tzv. sféroidom, ktorého množinu bodov dokážeme presne matematicky definovať.
Je to akýsi myslený tvar Zeme, ktorý by bol výslednicou zemskej príťažlivosti a odstredivej sily, ale za abstraktného predpokladu, že by bola zložená z homogénnej tvárnej hmoty. Plocha elipsoidu sa využíva ako referenčná plocha (náhradná, pomocná plocha), ktorá dovoľuje robiť matematické výpočty.
Zdroj: 2020 Štefan Karolčík, Ľuboš Balážovič: Základy kartografie, gis a dpz pre učiteľov