Bez počítačov ako kopíriek sa mapy rozmnožovali len pomaly. Bola to zdĺhavá ručná práca, niekedy detailná, inokedy hral dôležitú úlohu čas a množstvo. Vtedy sa tvary zjednodušovali, farby sa rozplývali do machúľ znázorňujúcich typ krajiny a podobne. Nebola to chyba, len zjednodušenie činnosti. Takéhoto zjednodušovania je história plná.

Mapa Martina Stiera, 1664

V stredoveku a aj po ňom bola najrozšírenejšou metódou vyznačovania pohorí takzvaná kopčeková metóda. Na mieste hôr nakreslili niekoľko kopčekov zboku, ktoré znázorňovali polohu hôr. Vynechávali výšku alebo podrobnejšie názvy. Zo všetkých máp opísaných v tomto článku, Stier má zo všetkých najjednoduchšie pohoria, čo sa dá ospravedlniť len ich množstvom.

Lesy sú zase generalizované na zelené fľaky vodovej farby s množstvom miniatúrnych stromčekov, kým červené značky označujú pravdepodobne mestá a obce.

Táto mapa sa autorovi zdala byť natoľko prehľadná, že nemá legendu.

Stierova mapa z 1684

O dvadsať rokov Stier vydal novú verziu jeho mapy. Druhá verzia nemá farbu. O to prepracovanejšie sú kresby, hory vytieňované a v riekach vidieť línie pripomínajúce prúdy.

Obe mapy sú výborným príkladom kreslenia historických máp, ktoré sa dnes považujú za jednoducho „rozprávkové“.

Coronelliho mapa, 1680

Aj bez techniky sa dá zjednodušiť si prácu na mape. Coronelli použil rovnaké techniky ako Stier, no jeho kresby, hory aj stromy vyzerajú takmer rovnako akoby odtlačkami.

Presnejšie prvky zaplnili priestor a mapa preto pôsobí presnejšie, komplikovanejšie a hoci takmer bez farby, všeobecne krajšiu.

Farby označuje len niekoľko dôležitých miest, hranice krajov a vodu. Okrem farebných hraníc sú kraje doplnené o erb a názov územia nad ním alebo napr. Bratislava(Presbourg) je označená symbolom pre opevnené mesto s ikonou hradu a kráľovskou korunou.

Jeho dielo nebolo v presnosti prekonané takmer 100 rokov. Má bohatú legendu a mierku s francúzskymi, talianskymi, uhorskými, nemeckými a poľskými míľami.

Patrí medzi najkrajšie kartografické pamiatky, no v zobrazení Slovenska nepriniesla nič nové. Drží sa rovnakých chýb, aké už urobili iní, menovite Wolfgang Lazius.

Sansonova mapa

Guillaume Sanson sa rozhodol na svojej mape využiť farbu naplno. Okrem vodných tokov, plôch, lesov a hraníc farbou doplnil celé kraje, kým všetko za červenou líniou je poblednuté. Pre dobové farby je mapa viac ozdobná a vhodná do zbierky.

Lotterova mapa, 1771

Conrad Tobias Lotter svoju mapu v mnohom odvodil od Sansonovej. Cesty, rieky aj mestá sú takmer jedna k jednej odreslené. Čím sa odlišuje je farebnosť. Lotter nevyužil tak žiarivé farby, ale nechal vyniknúť kresbu a väčšie mestá vzorom a červenou farbou okolo.

Je to ďalšia z máp, ktorá išla predovšetkým na ozdobnosť a barokovosť. Preto taktiež skončila medzi galerijnými kúskami, na ktoré sa lepšie pozerá, než sa z nich číta.

Rosetiho mapa 1510-1530

Táto mapa zasahuje pomerne veľké územie a tak množstvo priestoru je zjednodušené a zmenšené. Napríklad hrad na kopci symbolizuje celú Oravskú stolicu.

Zjednodušovanie bolo všeobecne používanou metódou kreslenia máp. Buď to boli len stromy, čo znázorňovali les, kopce pripomínajúce hory alebo domy a budovy čo by mali označovať mestá, či obce. No v prípade Rosetiho mapy niekoľko domčekov pri sebe po kraji riek dodávajú „rozprávkový“ vzhľad neskutočnej krajiny, ktorá by mala visieť niekde na kamenných stenách na obdiv.

Držala sa 200 rokov neprekonaná aj s chybami, ktoré urobil ešte Roseti. Hoci ponemčená, Rosetiho mapa si udržala aj niekoľko slovenských riek s názvom dostatočne podobným, aby sa dali porovnať s dnešnými najväčšími riekami na našom území.

Zjednodušenie môžeme nájsť aj na príklade Balatónu. Ťažko dnes povedať, či túto zmenu zapríčinilo meranie nepresnými metódami alebo zjednodušenie kvôli priveľkej mierke.

Umelecké diela alebo neúmysel?

V prípade z roku 1533 bol zlý tvar neúmyselný. Objaviteľská výprava Hernana Cortesa nemala čas na preskúmavanie zeme a museli odplávať skôr, než zistili, že zem, ku ktorej sa doplavili nie je ostrovom.

V niektorých prípadoch sa kartografi hrali s tvarmi naschvál. Vymýšľali ako zobraziť známu zem v čo najoriginálnejšom prevedení. Ako prípade španielskej kráľovnej a ježibabe na rybe.

Ďalšie dve mapy majú vážnejšie dôvody prečo vznikli než umenie. Chobotnica znázorňujúca Rusko bola tŕňom v oku Japonsku, s ktorým bola v roku 1904 vo vojne. Mapa bola propaganda.

Druhú mapu vpravo vytvoril professor Orlando Ferguson v 1893 ako nesúhlas k teórií guľatej zeme.

Kým mapy, ktoré boli chybné neúmyselne, chceli používať v potrebných situáciách, mapu ako kráľovnú Španielska alebo čarodejnicu na rybe ťažko niekto mohol použiť na orientáciu. Išlo o diela niečo dokazujúce alebo pozdvihujúce. Umelci vzdali hold osobnosti, či myšlienke.