Spoznanie etnografickej regionalizácie Slovenska má pre geografa význam z viacerých dôvodov.
*Uvedomenie si podmienok vývoja, ktoré prispeli k dnešným rozdielom medzi jednotlivými oblasťami (napr. na tradície dnes na mnohých miestach nadväzuje priemysel).
*Uvedomenie si spoločných čŕt vývoja vo vnútri oblastí, čo umožňuje lepšie pochopenie komplexnej regionalizácie Slovenska na základe logických vzťahov.

Regionalizácia je dnes v zjednocujúcej sa Európe jedným z najdôležitejších pojmov, pretože práve regióny dostávajú čoraz viac priestoru a právomocí na úkor štátov.
Dôležitými identifikačnými prvkami kultúrnej regionalizácie boli najmä jazyk a celá štruktúra ľudovej kultúry (spôsob obživy, bývanie, odev, obrady, folklór). Vplyv ale mali aj migrácie a kolonizácie, významné historické udalosti (vojny, epidémie, panovnícke dekréty…), etnické zmeny, konfesionálna príslušnosť. Tieto faktory však vždy boli determinované prirodzenými hranicami (najmä rieky, pohoria, lesné masívy) a na ne neskôr nadväzujúcimi hranicami administratívnymi. Preto najmä na južnom Slovensku, kde prírodné bariéry chýbajú a aj hranice politické boli často tvorené umelo, nevytvorilo sa výrazné povedomie regionálnej príslušnosti a teda ani výrazné kultúrne hranice.

Rozdelenie na stolice/ župy
Pri vnímaní kultúrnych regiónov Slovenska najviac vystupuje do popredia bývalé členenie na stolice (župy), ktoré do značnej miery rešpektovalo prírodné pomery a regionálnu spolupatričnosť (Oravci, Liptáci, Spišiaci…), aj keď časté sú aj opačné prípady nestotožnenia sa (Zvolenská, Novohradská župa…).
Župné členenie je tiež základom regionalizácie, ale nie je rešpektované napríklad tam, kde administratívna hranica pretínala prirodzené oblasti (Ponitrie, Horehron, Podpoľanie…), a naopak ani tam, kde podobné oblasti boli začlenené do viacerých žúp (Podunajsko, Zemplín).
Takto chápaný prístup ku kultúrnej regionalizácii Slovenska vyústil do definovania 17 oblastí. Tie ale nemožno považovať za presne alebo definitívne ohraničené a kultúrne prvky v nich za homogénne.

*ZÁHORIE A MYJAVA
-prirodzene ohraničené Moravou (a teda aj štátnou hranicou), západnými úbočiami Malých Karpát a zo severu Bielymi Karpatmi.

*PODUNAJSKO
-ohraničené štátnou hranicou a hlavne Dunajom z juhu, zo severu Malým Dunajom, hranicami bývalej Komárňanskej a Ostrihomskej župy a na východe Hronom, ktorý je hranicou Hontu.

*MALOKARPATSKÉ PODHORIE A DOLNÉ POVAŽIE
-nie je uzavretým celkom kvôli absencii prirodzených hraníc z juhu, severe a východe, ale aj kvôli svojej polohe na významných historických dopravných ťahoch, po ktorých sa sem dostávali cudzie kultúrne prvky.

*PONITRIE
-je takisto región, spojený dosť umelo z dvoch celkov, pretože s prechodom z Hornej Nitry na nížinu sa menia prírodné a s nimi zviazané kultúrne charakteristiky prostredia dosť výrazne.

*TEKOV
-je podobne ako Ponitrie koridorovým regiónom pozdĺž Hrona a cesty dolným Pohroním, po ktorej prebiehala obchodná a kultúrna výmena medzi maďarským roľníckym juhom, čilejkárskym (slovenským) stredom, zameraným na vinohradníctvo a nemeckým banícko-hutníckym severom.

*HONT
-je totožný s Hontianskou župou a zaberá Štiavnické vrchy, Krupinskú planinu a dolné Poiplie.

*NOVOHRAD
-etnicky, jazykovo a konfesne veľmi pestrý región, hlavne kvôli migráciám obyvateľov (hlavne v období tureckej nadvlády) a kvôli povojnovým repatriáciám – okrem Slovákov a Maďarov Nemci, Česi, Rómovia.

*GEMER A MALOHONT
-Malohont bol pôvodne izolovanou časťou Hontu s centrom v Rimavskej Sobote, v 18. sto. sa od neho definitívne odčlenil. Neskôr bol pripojený ku Gemeru a dodnes je chápaný ako jeho západná súčasť.

*ABOV
-je v kultúre výrazne poznačený slovensko-maďarskou etnickou hranicou, pretože Abovská župa sa rozkladala približne rovnakým dielom na slovenskej aj maďarskej strane dnešnej hranice – jadro územia tvorila Košická kotlina a osou bola rieka Hornád.

*ZEMPLÍN
-poskladaný takisto ako predchádzajúce regióny z dvoch výrazne odlišných prírodných celkov, ktorých približnou hranicou je Vihorlat.

*ŠARIŠ
-kopcovitý až hornatý región medzi Spišom a Zemplínom, ktorého etnokultúrna jedinečnosť sa utvárala hlavne v sídelných osiach pozdĺž Torysy a Sekčova.

*SPIŠ
-v tradíciách výrazne poznačený stáročnou prítomnosťou karpatských Nemcov (mestská a banícko-remeselnícka kultúra), sever je špecifickou oblasťou Zamaguria s tradíciami rusínskych a goralských valachov.

*LIPTOV
-jeden z mála výrazne ohraničených a uzavretých regiónov na Slovensku z hľadiska prírodných hraníc. Len smerom na Spiš je jeho hranicou nevýrazné kotlinové rozvodie.

*TURIEC
-je priestorov jednoznačne najlepšie definovateľný región na Slovensku (turčianska záhradka), hlavne prírodnými hranicami, na ktoré úplne nadväzujú hranice bývalej župy a dnešných dvoch okresov.

*ORAVA
-bola najsevernejšou župou Slovenska, prirodzene ohraničená z juhu od Liptova a Turca, zo západu od Kysúc a od severu od Poľska.

*STREDNÉ POVAŽIE A KYSUCE
-je región dosť veľký a etnokultúrne značne heterogénny. Príčinou je jednak odlišný vývoj v relatívne uzavretých prírodných celkoch (Kysuce, bielokarpatské doliny, Rajecká dolina, Terchová), ale aj odlišné vplyvy z juhu (nížina), západu (blízkosť Moravy) a severu (Gorali), a odlišné prírodné podmienky.

*HOREHRONIE A PODPOĽANIE
-patria medzi najviac jedinečné etnoregióny Slovenska, mnohé kultúrne prvky odtiaľto sa stali symbolmi Slovenska. Jadrom je Zvolenská kotlina, na ktorú sa pripájajú dva špecifické regióny – užšie chápané Podpoľanie (na svahoch Poľany) a Horehronie – líniový dolinový región od Brezna na východ až po Telgárt.

Zdroj: Beňušková a kol. 2005, Thurzo 2004