V druhej polovici 19. storočia sa kartografia v Európe dostala na úplne novú úroveň. Po úspešnom dokončení tretieho vojenského mapovania by sa mohlo zdať, že ďalším logickým krokom bude jeho pokračovanie – tzv. „štvrté vojenské mapovanie“. K takémuto projektu však nikdy nedošlo.
Dôvodom nebolo to, že by mapy už neboli potrebné. Práve naopak. Kartografia sa začala meniť tak zásadne, že tradičný model veľkých jednorazových mapovaní prestal dávať zmysel.
Koniec jednej éry
Prvé, druhé aj tretie vojenské mapovanie boli obrovské štátne projekty. Ich cieľom bolo v relatívne krátkom čase zmapovať celé územie monarchie podľa jednotných pravidiel.
Po dokončení tretieho mapovania sa však situácia zmenila:
- mapy boli dostatočne presné
- technológie sa rýchlo vyvíjali
- krajina sa začala meniť rýchlejšie než predtým
Jednorazové mapovanie, ktoré by zostalo aktuálne desiatky rokov, už nebolo možné.
Bratislava, III. vojenské mapovanie, mierka 1 : 25 000, 1868 – 1887, zdroj: Mapire
Nástup modernej kartografie
Kľúčovú úlohu v tejto zmene zohral Vojenský zemepisný ústav vo Viedni. Táto inštitúcia postupne prešla od organizovania veľkých mapovacích kampaní k:
- priebežnej aktualizácii máp
- tvorbe presných topografických diel
- systematickému spracovaniu celého územia monarchie
Mapy už nevznikali ako jednorazový projekt, ale ako dlhodobý proces, ktorý sa neustále dopĺňal a opravoval.
Presnosť, akú dovtedy nepoznali
Zásadným rozdielom oproti predchádzajúcim mapovaniam bolo:
- využitie presnej triangulačnej siete
- moderné geodetické prístroje (napr. teodolity)
- jednotná mierka (najčastejšie 1 : 25 000)
- systematické zobrazovanie výškopisu pomocou vrstevníc
Teodolite, zdroj: Simple Wikipedia
Vďaka tomu už nebolo potrebné začínať vždy „odznova“. Stačilo existujúce mapy pravidelne aktualizovať.
Svet sa menil rýchlejšie než mapy
Druhá polovica 19. storočia priniesla prudké zmeny:
- rozvoj železníc
- rast miest
- industrializáciu
- nové cesty a infraštruktúru
Mapy zastarávali oveľa rýchlejšie než predtým. Keby sa Rakúsko-Uhorsko pustilo do „štvrtého mapovania“, už počas jeho realizácie by boli niektoré časti neaktuálne.
Aj preto sa prešlo na model “priebežného mapovania a aktualizácie”.
Bratislava, “Spezialkarte”, koniec 19. – začiatok 20. storočia, mierka 1 : 75 000, zdroj: Mapire
Rozpad monarchie a nový začiatok
Ďalším dôvodom, prečo sa 4. vojenské mapovanie nikdy neuskutočnilo, boli historické udalosti.
Po roku 1918 sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo a vznikli nové štáty vrátane Československa. Každý z nich si začal budovať vlastnú kartografickú službu a mapové diela.
Mapy tretieho vojenského mapovania sa pritom často stali základom pre:
- nové štátne mapy
- katastrálne mapovanie
- vojenské aj civilné využitie
Mýtus „štvrtého mapovania“
Pojem „4. vojenské mapovanie“ sa síce občas objavuje, no nejde o oficiálny historický termín.
Používa sa skôr neformálne na označenie:
- neskorších topografických máp
- moderných mapovacích prác na prelome 19. a 20. storočia
V skutočnosti však ide už o úplne iný prístup ku kartografii.
Bratislava, III. vojenské mapovanie, reambulovaná, 1920 – 1950, zdroj: StareMapy
Nová kapitola mapovania
Namiesto štvrtého vojenského mapovania tak vznikol nový systém:
- pravidelne aktualizované mapy
- presné geodetické základy
- prepojenie vojenského a civilného využitia
Kartografia sa tým definitívne posunula od veľkých jednorazových projektov k podobe, ktorú poznáme aj dnes.
Historický odkaz
Aj keď štvrté vojenské mapovanie nikdy nevzniklo, jeho „absencia“ má svoj význam.
Ukazuje moment, keď sa kartografia zmenila z veľkých cisárskych projektov na moderný, nepretržitý proces mapovania krajiny.
A práve vďaka tomu dnes máme k dispozícii presné mapy, ktoré nadväzujú na prácu geodetov a kartografov z čias Rakúsko-Uhorska.
Alexandra Damerdjioui