Rytectvo patrí ku starodávnym remeslám, ktoré sa zachovávajú dodnes. Vidieť rytca pri jeho činnosti je nezabudnuteľný zážitok.

Ostrým rydlom zasadeným do drevenej, predtým i do kostenej, rukoväte vyrýva do kovu požadovaný obrazec či ornament. Striedaním prítlaku a jemných vibrácií ruky vytvára hladké aj zvlnené línie, jemné tieňovanie a šrafovanie. Rytý obrazec na doske je vždy zrkadlovo obrátený pôvodnému nákresu. Línie vyryté do vyleštenej kovovej dosky sa následne zaplnia mastnou čiernou farbou; po zotretí farby z ostatných plôch je obraz vtlačený na papier, pokiaľ k nemu dosku tlačíme značnou silou. Odtlačok dosky takto upravenej sa nazýva rytina.

Rytie do kovu pre samostatnú grafiku a neskôr aj pre knižné a novinové ilustrácie sa objavilo v polovici 15. storočia (dodnes sa takto vyrábajú najmä oceľové raznice pre razbu bankoviek a tiež poštových známok). V období renesancie a baroka bol mediryt používaný predovšetkým ako reprodukčná technika a slúžil ku kopírovaniu diel starých majstrov.

Mnohí majstri rytci boli spoločensky vážení a dobre platení (dokonca boli „lanárení“ súperiacimi šľachtickými rodmi). Napriek tomu išlo o fyzicky a časovo veľmi náročnú činnosť, ktorá si vyžadovala dlhoročnú prax aj fyzické predpoklady, koncentráciu, istú ruku a dobrý zrak, potrebná bola tiež trpezlivosť, cit pre detail a výtvarné nadanie.

Až do roku 1820 bola najviac využívaná medená kovová doska. Medená doska sa mohla použiť na niekoľko sto reprodukcií, tým však prišlo k opotrebovaniu mäkkého kovu a zhoršila sa kvalita rytiny. Rytec potom musel prepracovať
dosku, aby vylepšil kvalitu odtlačkov. Výhodou medi ako mäkkého kovu bola ľahká úprava dosky, využívaná napríklad pri
aktualizácii máp. Doska mohla byť nahriata, plošne skutá, vyleštená a opäť vyrytá.

Takúto unikátnu medirytinu máme aj v našom múzeu. Mapa Sušice a Vimperk z roku 1929.