Od kamenných prístreškov po horské hotely
Najmä v Nízkych Tatrách tvorili mnohé chaty dôležité oporné body počas SNP. Preto ich nemecké alebo aj povstalecké jednotky vypálili. Nie všetky boli obnovené.
Po roku 1948 v súvislosti s likvidáciou súkromného podnikania chaty odobrali pôvodným majiteľom. To malo vo viacerých prípadoch za následok ich úpadok. Na prelome 50. a 60. tych rokov sa začala výstavba tzv. horských hotelov.
Za prvú turistickú útulňu na území dnešného Slovenska sa považuje Rainerova chata vo Vysokých Tatrách. Dokončili ju v roku 1865. Juraj Rainer bol nájomcom Starého Smokovca a o rozvoj turistickej infraštruktúry sa zaslúžil medzi prvými. Dal vybudovať turistické chodníky a v roku 1865 dokončil na Starolesnianskej poľane kamennú útulňu. Bol to prvý takýto objekt na vtedy uhorskej strane Tatier.
Rozhodujúcim momentom bola výstavba košicko-bohumínskej železnice, od ktorej sa očakávalo, že sprístupní tatranskú oblasť širokej verejnosti z celej monarchie i zo zahraničia. Chaty boli spolu s budovaním turistických chodníkov kľúčové na dosiahnutie hlavného cieľa Uhorského karpatského spolku – otvoriť Tatry turistom.
Spolok pokračoval v stavebných činnostiach a v roku 1878 bola otvorená vedľa Velického plesa nová chata pomenovaná po Jánovi Hunfalvym. V rovnakom roku bola postavená chata pri Popradskom plese a o rok neskôr Majláthova chata.
Považská odbočka UTS (Uhorského turistického spolku) sa zaslúžila o vznik prvej útulne v Bielych Karpatoch. Zvolenská sekcia smerovala svoje aktivity do okolia Zvolena, Banskej Bystrice a južnej strany Nízkych Tatier. Od roku 1892 stála pod vrcholom Ďumbiera tzv. Karolova útulňa. Pre prílišnú exponovanosť ju však neustále poškodzovali živly a musela byť často opravovaná. Neskôr v roku 1906 postavili turisti zo zvolenskej sekcie chatu s rozhľadňou aj na Panskom diele pri B. Bystrici.
Turistika v Nízkych Tatrách
V Nízkych Tatrách bola turistika ešte v prvej polovici dvadsiatych rokov prakticky v počiatkoch, pretože chýbali značené chodníky aj chaty. Karolova útulňa pod Ďumbierom bola už prakticky nepoužiteľnou ruinou a UKS sa vzdal svojej chaty v Demänovskej doline.
Nízke Tatry tak boli akási terra incognita, kde klub nemusel vynakladať úsilie na premenu už existujúceho, ako to bolo vo Vysokých Tatrách, ale mohol tam naopak vybudovať vzorové strediská podľa svojich ideálov. Architekt Dušan Jurkovič vypracoval celkovú koncepciu rozvoja Demänovskej doliny a Ďumbiera pre potreby cestovného ruchu. Svoju víziu o budúcom územnom pláne zverejnil v roku 1923.
Nízkotatranské svahy sa využívali dovtedy na hospodárske účely, v období od apríla do konca augusta tam boli každoročne umiestnené salaše s ovcami aj rožným statkom.
Jurkovič zdôraznil, že turistické stredisko na Lúčkach nesmie byť podobné žiadnej inej už existujúcej turistickej lokalite na Slovensku. Najvyšší vrchol Nízkych Tatier Ďumbier mal byť sprístupnený aj z juhu. Pretože sa tam nenachádzala žiadna útulňa. Bolo možné prenocovať len v starom drevorubačskom zrube na Trangoške.
V roku 1928 sa dokončila stavba, ktorá dostala názov Chata generála Milana Rastislava Štefánika a mala status prvej chaty KČST v Nízkych Tatrách. Štefánikova chata bola síce dôležitá pri výstupoch na Ďumbier, ale pre sprístupnenie hrebeňovky od západu bolo treba stavať aj ďalšie objekty.
Nástup masovej turistiky
Zvyšovanie životnej úrovne a motorizácia vytvorili turistov v automobiloch, ktorí sa chcú na hrebene dostať lanovkami a večer stráviť v bare horského hotela. Budovali sa preto najmä podhorské rezorty ako Tále, Tatranská Lomnica, Podbanské, Demänová, ktoré poskytovali všetky vymoženosti moderného spôsobu života. Tradičné vysokohorské chaty a útulne s koreňmi v druhej polovici 19. storočia však pretrvali.
Zdroj: Historická revue
