Kartografia, teda veda a umenie zobrazovania Zeme na mapách, nebola v minulosti len praktickým nástrojom na orientáciu. Po stáročia bola ovplyvňovaná vierou, náboženskými predstavami a duchovnými potrebami ľudí. Mapy neodrážali iba fyzickú realitu, ale aj symboliku, posvätné miesta a predstavy o usporiadaní sveta. Každé veľké náboženstvo – judaizmus, kresťanstvo, islam, budhizmus, či dokonca šamanizmus – prispelo svojím vlastným pohľadom na podobu mapy a jej význam.
Judaizmus
Židovská tradícia vnímala svet cez príbeh stvorenia a dejiny Izraela. Jeruzalem bol chápaný ako stred sveta a stal sa dominantným prvkom na náboženských mapách. Kartografia tu mala viac symbolický než praktický charakter – zobrazovala putovanie Izraelitov alebo významné biblické miesta.
Kresťanstvo
V stredoveku sa v Európe rozšírili tzv. mapy typu T-O. Svet bol nakreslený ako kruh rozdelený na tri časti – Európu, Áziu a Afriku – s Jeruzalemom v strede a rajom na východe. Kresťanské mapy zdôrazňovali biblické udalosti, ako napríklad potopu alebo cesty apoštolov. Kartografia slúžila aj prakticky – pomáhala misionárom pri šírení viery a objavovaní nových krajín.
Islam
Islamský svet sa stal kolískou presnej geografie a kartografie. Učenci ako al-Idrísí či al-Bírúní vytvárali mapy založené na astronómii a matematike. Zvláštny význam mali tzv. qibly, mapy určujúce smer modlitby k Mekke. Pre moslimov bola práve Mekka centrom sveta, a preto sa mapy často orientovali tak, aby bola zobrazená navrchu. Náboženstvo tak podporilo rozvoj exaktných vedeckých metód v kartografii.
Budhizmus
Budhistické mapy mali prevažne duchovný charakter. V ich centre stála hora Meru, mytologický stred vesmíru. Svety boli zobrazované ako mandaly, posvätné kruhové diagramy znázorňujúce kozmický poriadok. Okrem toho vznikali aj mapy pútnických ciest, chrámov či posvätných hôr. Dôležitejšia než zemepisná presnosť bola duchovná symbolika.
Šamanizmus
Šamanské kultúry nevytvárali klasické mapy, ale skôr kozmogramy. Zobrazovali horný, stredný a dolný svet, medzi ktorými putovala šamanova duša. Tieto „mapy“ sa nachádzali napríklad na bubnoch alebo kresbách. Okrem spirituálnej roviny však existovali aj jednoduché praktické mapy riek, hôr a lovísk, ktoré miešali každodenný život so svetom duchov.
Z histórie kartografie vidíme, že mapy nikdy neboli len technickým záznamom reality. Boli aj obrazom toho, ako ľudia vnímali svet cez optiku viery a náboženstva. Judaizmus a kresťanstvo zdôrazňovali Jeruzalem ako stred sveta, islam spájal náboženstvo s vedou a orientoval mapy na Mekku, budhizmus vkladal do máp duchovnú symboliku a šamanizmus ich premenil na cesty medzi svetmi. Kartografia tak bola zároveň zrkadlom viery a kultúry, v ktorej vznikala.