Turistické značky máme už takmer 150 rokov

15. 04. 2022Turistika na Slovensku

Slovensko patrí medzi štáty s najhustejšou a najkvalitnejšou sieťou turistických chodníkov a ich značenia. Prvé turistické trasy začali vznikať ešte za čias Uhorska v druhej polovici 19. storočia. Skutočný rozmach nastal po vzniku Československa, keď sa vytvorili aj prvé diaľkové trasy.

V Tatrách nebol veľmi záujem vytvárať turistické značkované chodníky, hoci prvý vznikol už v roku 1877, keď sa postavila turistická chata pri Velickom plese a k nej viedol chodník zo Starého Smokovca. Keď sa v Tatrách začalo značkovať, boli to skôr vychádzkové trasy pre kúpeľných hostí. Postupne pribúdali aj trasy pre pešiu turistiku, ako ju vnímame dnes.

V súčasnosti máme na Slovensku jednotný systém značkovania s dvoma bielymi pruhmi, medzi ktorými je jeden farebný. Úplne prvé značky boli biele. Tie sa objavovali v okolí Banskej Štiavnice, ale aj v Modre, Kežmarku – no tu si značkovali svojimi farbami.
Väčšinou to bol jeden farebný pás, pretože to bolo najjednoduchšie. Bol buď červený, modrý, zelený, zvyčajne tie isté pestré farby, aké používame dnes. Sem-tam sa objavila aj hnedá či čierna. Raritou bola ružová – v Roháčoch. Pás bol približne 8 cm široký a 20-30 cm dlhý. Keď už mali chodníkov viac, používali dvojpásy-bielu s modrou, bielu s červenou …

Súčasné značenie, ktoré máme rovnaké ako v Českej republike sa začalo používať po vzniku Československa. Postupne sme sa spojili s českými turistami a vznikol Klub československých turistov. Na severnej strane vo Vysokých Tatrách a na Spiši pôsobil Karpatský spolok.

V roku 1921 sa v spolupráci s českými turistami uzákonilo to, čo dnes nazývame pásová značka, čiže biely, farebný a ďalší biely pás. Biele pásy sú upozorňovacie, aby ich bolo v lese lepšie vidno, a farebný pruh je samotná značka, ktorá je rovnaká po celej trase, v mape aj smerovkách.

Za Československa sa niekde používali dokonca čierna farba, napríklad v Slovenskom raji, hnedá sa používala okolo Žarnovice a Banskej Štiavnice a ružová v Roháčoch. Okolo roku 1923 prišlo jednotné usmernenie, že sa majú používať len 4 základné farby.

Čo znamenajú rôzne farby turistického značenia?

Mnohí ľudia si myslia, že je to ako v lyžovaní a že značky vyjadrujú náročnosť trasy. Nie je to tak. Farba značky určuje skôr dôležitosť trasy.
Červené sú najdôležitejšie, označujú najdlhšie trasy, väčšinou hrebeňovky. Napr. Tatranská magistrála je celá červenou, aj najdhlšia trasa Cesta hrdinov SNP z Devína na Duklu.
Modré značky idú vedľajšími hrebeňmi a dolinami. Sú tiež pomerne dlhé a niektoré majú aj 50-70 kilometrov.
Zelené sú miestne trasy, ale môžu prechádzať aj dvomi-tromi okresmi. Vedú aj po nížinách, vrstevniciach mimo hrebeňa, umožňujú spojenie obcí a miest s významnejšími trasami.
Žlté sú najmenej významné a voláme ich spojky. Väčšinou spájajú trasy dvoch rôznych farieb, napr. červenú s modrou alebo obec s hrebeňom. Umožňujú dostať sa na významnejšie trasy. Zároveň sú to únikové trasy, takže plnia veľmi dôležitú úlohu. Keď je na hrebeni problém, že sa náhle zhorší počasie, vďaka nim sa turista pomerne rýchlo dstane dole do obývanej oblasti.

Značkári turistických trás ročne obnovia až 5 000 kilometrov chodníkov.

Už pred druhou svetovou vojnou sme mali v celom Československu vyznačkovaných 45-tisíc kilometrov trás, čo je obrovské číslo.
Dnes môžu turisti prejsť po turistických značkách cez 15 000 km.

Na fotografii predsedkyňa sekcie značenia Klubu slovenských turistov, Eva Škutová.

Zdroj: Historická revue

Pin It on Pinterest

Share This